Ako to celé začalo...

„Veľmi rýchlo som si uvedomil, že v trojici sa nedajú plánovať nejaké veľké akcie a preto som sa rozhodol dať dokopy väčší tím, zložený iba zo špičkových potápačov. Jožo a ani Mišo nemali „učiteľské“ ambície, ktoré som vlastne nemal ani ja, avšak vedel som, že niečo treba robiť a jednoducho treba obetovať čas pre budúcnosť. Rozmýšľal som koho osloviť, kde sa obrátiť. Na Slovensku prakticky neexistovalo povedomie o DIR štýle a taktiež sa technickému potápaniu okrem nás, Roba Korima a Pala Skovajsu, nikto nevenoval. Ale život toto vyriešil sám.“

„V roku 2003 ma oslovila skupina potápačov HC-DIR z Hlohovca (Tomáš Lányi, Martin Papala, Rasťo Danko), či by sme sa nemohli dať na výcvik. V podstate mi to zapadlo do plánov a tak začala naša spolupráca. Postupne si upravili výstroj a výcvik mohol začať. Prakticky paralelne sa objavil Marek Bakoš a vzápätí Maťo Kita, ktorý ma kontaktoval cez mail. Behom pár mesiacov prišiel Peťo Kundis s tým, že má skupinu ľudí, ktorí to s potápaním myslia dosť vážne. Po určitom site zostali: Peťo Kundis, Miro Zverka, Peter Adorjan, Boris Tonhauser a Mišo Reich. V roku 2004 sa pridal ¼ubo Hritz a Mišo Ščepko (mimochodom inštruktor vojenského potápania). Ďaľší, ktorý naskočil do vlaku menom GUE Slovensko, bol Ivan Chvostík (ktorému nikto nepovie inak ako Fijam). No a najnovší tím sa skladá z Dušana Pechara, ¼uba Nováka a Jara Mihaloviča. Samozrejme boli aj ďaľší záujemci, ale tí buď nevydržali alebo proste zvolili iné priority. Ku dnešnému dňu skončili výcvik: Tomáš Lányi, Martin Papala, Rasťo Danko, Marek Bakoš a Mišo Reich.“

 „Toto je asi najzábavnejšia časť nášho potápačského života. Vzniká totiž pri ňom najviac komických situácií. Mojou úlohou je okrem naučenia potápačských záležitostí, vytvárať pri tréningu Murphyho pôsobenie a tým vystavovať cvičiacich všetkým možným aj málo pravdepodobným situáciám a ich kombináciám, ale vždy reálnym. Nikdy nevytváram situáciu ktorá nemôže nastať. Vždy sa jedná o reálne situácie, avšak v koncentrovanej podobe a mimoriadne vygradovanej a taktiež vystavenie psychologickému tlaku. Ako skonštatovali viacerí cvičiaci, samotný reálny ponor je potom totálna nuda z hľadiska potápačských zručností a majú tak dokonalý čas sledovať okolie pod vodu v ktorom sa nachádzajú.

  

Sú si vedomí, že prakticky ťažko nastane situácia ktorú by nevyskúšali naostro v tréningu.

Treba povedať, že všetky situácie sa ženú do úplného konca, tak aby človek prešiel stresom a bol na hranici pritopenia, v prípade, že by to nevyriešil. Preto sa celý výcvik vykonáva do 10m, aby v prípade problému bolo možné okamžite „vyjsť na hladinu“ a tak to rozdýchať. Veľmi sa zabávame na slovách, ktoré sem tam niekto povie, že veci sa dajú natrénovať iba v reálnych prostrediach vrakov alebo jaskýň. Verte tomu, že to čo sa dá spraviť na voľnej vode je tak ťažko predstaviteľné, že sa to ani nebudem pokúšať popísať. Stačí k tomu málo: šnúra s navijákom, atrakcie na ktoré sa dá vyväzovať a drdržanie pravidiel, hlavne o nepodvádzaní.“

Treba povedať, že všetky situácie sa ženú do úplného konca, tak aby človek prešiel stresom a bol na hranici pritopenia, v prípade, že by to nevyriešil. Preto sa celý výcvik vykonáva do 10m, aby v prípade problému bolo možné okamžite „vyjsť na hladinu“ a tak to rozdýchať. Veľmi sa zabávame na slovách, ktoré sem tam niekto povie, že veci sa dajú natrénovať iba v reálnych prostrediach vrakov alebo jaskýň. Verte tomu, že to čo sa dá spraviť na voľnej vode je tak ťažko predstaviteľné, že sa to ani nebudem pokúšať popísať. Stačí k tomu málo: šnúra s navijákom, atrakcie na ktoré sa dá vyväzovať a drdržanie pravidiel, hlavne o nepodvádzaní.“

Pár historiek z natáčania

·          Marek veľmi rád spomína na 3 mesiace, kedy prakticky nevidel dno, lebo som im povedal, že dno je barlička ktorá pomáha a všetko treba robiť v malých hĺbkach. To čo sa naučia do 6 m, kedy sú najväčšie vztlakové problémy sa im v budúcnosti zíde a všetko čo je hlbšie už zvládnu ľavou zadnou.

·          HC-DIR tím má dobré spomienky na to, keď absolvoval asi tri dvojhodinové ponory so zalepenou maskou už pred zanorením a tak z vody nevideli vôbec nič. Celkom zaujímavé potápanie J

·          V predchádzajúcej súvislosti sa nám vybavila situácia, kedy sme vychádzali z vody a iný potápači vchádzajúci do vody sa ich pýtali aká je viditeľnosť. Chalani z HC-DIR pozreli na seba a pokrčili ramenami a odpovedali, že nevedia. Na čo sa dotazujúci divne na seba pozreli a zrejme si niečo o nich pomysleli. Ale oni fakt za tie dve hodiny nevideli ani na sekundu vodu.

·          Raz sa mi podarila skvelá trasa, že po jej prejdení sa mi ich podarilo tak domotať, že pri debrifingu Maťo neveril, že prešiel telefónnou búdkou a tvrdil, že to bol trabant. Jednoducho boli ich hlavy tak vyťažené riešením situácií a v takej konfigurácii vzájomnej pomoci, že okná sa mu zdali rovnaké v búdke aj v trabante.

·          Určite do dnes spomína Aigir na to ako ho stratili Maťo s Marekom. Opustený a sám, so zalepenou maskou a poruchou primáru sa vidal nakoniec na opačný koniec šnúry. No a ja som len rýchlo lietal medzi jednou dvojicou so zalepenými maskami a chudákom Aigirom, ktorý taktiež nič nevidel. Jednoducho keď sa hrá poctivo, tak potom vznikajú naozaj náročné situácie, lebo si ich aktéri nezjednodušujú.

·          Pri jednej zo stoviek situácii OOA, kedy Mato mal na dlhej hadici Tolana, dostal Mato dalsi OOA na svoj backup. No a vyriesil to tak, ze si zobral od Rasta dlhu hadicu. Vznikla tak kaskada: Rasto dava Matovi a Mato dava Tolanovi. Plavali tak asi 100m a ja som sa isiel „utopit“ od smiechu.

·          Ako ideálny príklad treningu na Guláške sa dá uviesť to, že niektorí chalani neboli hlbšie ako 30m a celý vycvik prebiehal do 10m. No a záverečné sústredenie sa skladalo z 50, 60, 70m a 80m ponorov. Takze vlastne z Gulášky, ktorá má hĺbku do nejakých 15m, sme priamo prešli na hlboké ponory. Samozrejme, predtým chalani absolovovali stovky výmen stage, hodiny v trime a riešení situácií so zalepenými maskami a nejaké kilometríky so šnúrov a navijákom. No a samozrejme množstvo teoretíckých hodín, suchých tréningov a brífingov.

·          Celkom zaujímavý sa nám zdá aj fakt, že Mišo Reich pred vstupom do kurzu v roku 2003 sa potápal cca 0,5 roku a jeho kvalifikácia bola OWD. Dnes je TMX potápač a keď sme boli nedávno v jaskyni Molnar Janos, tak spolu s Marekom Bakošom, Tomášom Lányim a Martinom Papalom, predviedli taký výkon, že miestny sprievodcovia nechceli veriť, že sú to študenti a nie dlhoročný jaskynný potápači. Taktiež Martin a Rasťo išli do kurzu ako CMAS P1 a dnes je pre nich 80m ponor pohodovou zaležitosťou. Som skutočne na nich hrdý čo za tie dva roky dokázali a s akým zaujatím k tomu pristupovali. Teraz je iba na nás, aby sme udržali svoju potápačskú kondíciu a venovali sa serióznym projektom.“

„Naše plány na rok 2006 sú zatiaľ skromné. Spraviť dve akcie, jednu jaskynného charakteru a druhú vrakového. Uvidíme... No a samozrejme udržiavanie sa v potápačskej kondícii pravidelnými tréningami.

... a takto vznikla skupina Guláška Underwaters Explorers, čiže v skratke GUE SK J. Možno v najbližších dňoch dáme na stranku www.gue.sk nejake fotky, aby sme si tak pripomenuli naše ťažké chvíle.

Možno sa Vám nezdal tento článok zaujímavý, ale pre nás, ktorí sme strávili nekonečné hodiny na Guláške má skratka GUE hlboký symbolický význam.“
 

Za jednotlíve tímy GUE SK:

SK-TECH

HC-DIR

DCS

HAF

DLJM

spísal PK, Bratislava, 1.4.2006