 |
Expedice vrakového potápění Truk Lagoon 2004
|
Truk... Niet snáď na svete vrakového potápača, ktorému by sa pri vyslovení tohto magického slova nezrýchlil tep.. To čo je pre horolezcov Mt. Everest, to je pre vrakového potápača Lagúna Truk. Predstava desiatok takmer nedotknutých japonských vrakov, ležiacich na dne tejto lagúny vzdialenej tisíce kilometrov od akejkoľvek pevniny v súostroví Karolíny, mi dlho nedávala spať..
Po absolvovaní niekoľkých expedícií na Filipíny, kde sme skúmali vraky japonských lodí potopených v zálive Coron, padlo konečne rozhodnutie – ďalšia expedícia bude smerovať na Truk.
Nasledovalo pol roka príprav, zháňania materiálov, kontaktov, leteniek a hlavne peňazí... Každý z nás si očividne vydýchol, keď sme v januári 2004 stáli na Viedenskom letisku Schwechat obklopení hromadou výstroja a čakali na odbavenie. Naša skupina sa po počiatočnej eufórii zredukovala na 6 členov – 2 kameramani: Peter Gavora a Mišo Holička, fotograf Vlado Podzimek a členovia podporného tímu – Rado Simon, Luboš Pecka a Rudo Pavlas. Ak si niekto myslí, že dostať sa na Truk je jednoduché, tak ho hneď na začiatku vyvediem z omylu. Takmer na všetky Mikronézske ostrovy vedie cesta cez najzápadnejšie územie USA – Guam. Ten je totiž centrálnym hubom pre Continental Airlines, jediného globálneho dopravcu, ktorý zabezpečuje dopravu medzi všetkými ostrovmi tohto rozľahlého súostrovia.
|
|
Americké vízum a ľadový kľud pri snímaní odtlačkov a fotografovaní tváre je samozrejmosťou. Takisto neodporúčam ísť na Truk na vlastnú päsť. Pokým nechcete, aby z vás každý s kým prídete na ceste do styku vytriasol posledný dolár, spojte sa radšej s nejakou miestnou agentúrou sídliacou na Guame, ktorá vám ochotne za primeranú odmenu všetko sprostredkuje. O tom že to je naozaj tak, som sa milo presvedčil po obdržaní faktúry – cena na osobu bola takmer o 500 USD nižšia ako pri verzii, ktorú som vybavoval osobne s jednotlivými partnermi.
|
|
 |
|
|
Väčšina agentúr sídliacich na Guame má totiž vlastné dohody s Continental Airlines aj takisto s dive operátormi v celej Mikronézii.
Po úmornom lete cez Zurich, Hongkong, Manilu a Guam sme konečne po viac ako dvoch dňoch pristáli na ostrove Moen – metropole Truku. Ihneď po opustení letištnej haly, ktorá určite slúžila ešte počas japonskej okupácie sa v nás rozplynula predstava o pacifickom raji.. Hromady odpadkov, vraky áut, pobehujúca hydina – to je len zlomok vymožeností, ktoré možno na Truku nájsť.. Radosť nám však urobila miestna krásavica s tabuľou Truk Stop Hotel, ktorá ihneď ako nás zbadala, pribehla k nám a začala nám vešať na krk tradičné vence s ostrou prenikavou vôňou.. Naložili sme teda batožinu do pomerne honosnej dodávky a vyrazili do hotela.. Dodávka zastavila asi po 5 minútach. Truk Stop hotel je asi najluxusnejším ubytovaním na ostrove. Určite to nie je nič pre klasických turistov hľadajúcich oddych, ale pre nás cestovateľov to stačilo. Pripomínam ešte, že fotografie hotela na internete sú značne nadnesené.
|
 |
 |
|
|
Ešte sme sa ani nestihli poriadne poobzerať a už tu bolo prvé nemilé prekvapenie – siesta. Naše žalúdky trúbili pochod Radeczkého ale ani hotelový personál, ani neďaleké reštaurácie a obchody nemali s nami zľutovanie. Na truku sa od 12tej do 4tej poobede prakticky zastavuje všetok život. Nepomôžu prosby ani šušťanie dolárov.. Znie to neuveriteľne, ale často sme boli po návrate z ponorov odkázaní na chleba, vlašák a americké plechovkové pivo, ktoré sme si deň vopred prezieravo kúpili v samoobsluhe. Nečudo, že každý sa najviac tešil na večeru v jednej z 3 reštaurácií na ostrove. Ale aké prekvapenie! V jedálnom lístku takmer ani zmienky o morských špecialitách.. Zato rôzne konzervové jedlá, makaróny a iné pochúťky pripravované z mrazených polotovarov so značkou made in USA zapĺňali takmer celé menu. Naše zúfalé volanie SEA FOOD! sa stretlo s pochopením iba vo forme akejsi polievky z morských príšer, ktoré len pred chvíľou opustili konzervu. Jeden múdry človek raz povedal – keď niečo nedokážeš zmeniť, tak sa s tým zmier.. tento výrok vrele doporučujem každému, kto sa odhodlá do týchto končín.
|
 |
|
 |
Ale poďme k potápaniu. Na Truku si možno vybrať z niekoľkých možností. My sme využívali služby Truk Lagoon Dive centra, ktoré je pomerne slušne vybavené. Okrem vzduchu je tu možnosť potápať i s Nitroxom (až do 50%). Centrum má najlepšiu loď spomedzi všetkých „suchozemských“ operátorov (na Truku sú až dvaja). Alternatívne je možné využívať aj služby Blue Lagoon Dive centra, ale ceny sú vyššie – na rozdiel od poskytovaných služieb. Ku kladom tejto „konkurenčnej“ základne však treba pripísať po domácky vyrobenú barokomoru,
|
|
ktorá je jediná v celej mikronézii (najbližšia je až na Guame). Okrem toho ponúka na Truku svoje služby niekoľko špecializovaných potápačských lodí – Thorfinn, Odyssey, Truk Agresor I a II. Ceny sa však šplhajú do závratných výšok. Neobstojí ani fakt, že na ich palube ste mobilní a máte tak možnosť navštíviť viac vrakov.
Ja osobne považujem za výhodnejšie potápanie z pevniny. Všetky vraky na Truku sú ľahko dostupné. Z ktoréhokoľvek ostrova netrvá cesta loďou dlhšie ako 45 minút. Nie ste viazaní po celý čas na priestory lode, máte možnosť prezrieť si vnútrozemie, o úspore peňazí už nehovoriac...
Prvé, čo sme si museli uzrejmiť, bol plán ponorov. Viac ako 45 lodí ležiacich na dne lagúny bolo trochu veľké sústo na tých 7 dní, ktoré sme mienili na Truku stráviť. V tomto nám ochotne pomohol kanaďan Milo, ktorý robil na základni divemastera už druhý rok. K absolútne povinným ponorom, akými sú lode San Francisco, Nippo či Fujikawa Maru nám navrhol ďalšie, ktoré určite neslobodno vynechať. Tu je treba pripomenúť jednu dôležitú vec – ak sa niekedy ocitnete na Truku, nesnažte sa za krátky čas vášho pobytu vidieť všetko. Skôr sa sústreďte na pár vrakov a absolvujte na nich niekoľko ponorov. Väščina lodí má tak bohatú infraštruktúru a náklad, že treba minimálne dva až tri ponory na spoznanie vraku. Platí to hlavne o lodiach, ktoré ležia mimoriadne hlboko a čas na dne nedovoľuje detailný prieskum počas jedného ponoru, alebo lodiach, ktoré sú výnimočné pre svoj náklad. V ďalšej časti uvádzam prehľad vrakov, ktoré by nemali chýbať v zbierke žiadneho potápača, ktorý sa vydá na Truk.
|
 |
 |
|
Osobitným zážitkom je tzv. Landtour. Stačí si najmúť taxi, dohodnúť vopred taxu ( je to veľmi dôležité) a nechať sa povoziť po ostrove, prehliadnuc si zvyšky japonských opevnení, vojenskej techniky, vrakov lietadiel, letiska.. Občas sa dobre pobavíte, keď vám taxikár s hrdosťou ukazuje budovu parlamentu, o ktorej sme si pôvodne mysleli, že to je sklad zemiakov z čias japonskej okupácie.. Všetky budovy sú dokonale schátralé, výnimku tvorí len rezidencia ministerského predsedu a budova bývalej posádky US Navy, ktorú stále udržuje skupina amerických vojakov.
|
 |
|
|
Väčšina vnútrozemia je v súkromných rukách. Ak si chcete pozrieť polorozpadnutú budovu Japonského veliteľstva, hneď je pri vás miestny „majiteľ“ a žiada poriadne premrštené vstupné.. Do niektorých končín návštevníci ostrova pre istotu radšej nechodia.. Preto sme sa ani nečudovali zdesenému výrazu v tvári taxikára, keď sme ho oboznámili s úmyslom prezrieť si japonský maják na druhom konci ostrova.. Počas celej cesty neustále bedákal a opakoval NO SAFE, BAD ROAD, TOMORROW NO TAXI a hlavne MORE MONEY... Cesta bola naozaj zlá. Spočiatku sme išli po niečom, čo kedysi mohla byť skutočne cesta, ale aj tie kúsky asfaltu sa onedlho stratili.. Pri priemernej rýchlosti 5 - 10 km za hodinu nás v poslednej fázi sprevádzal húf domorodcov. Cesta sa skončila a ďalej sme museli peši. Hneď bol pri nás „majiteľ pôdy“ a žiadal 20 dolárov.. Zdalo sa nám to premrštené, ale prikývli sme. Mlčky sme ho nasledovali cez ozajstný dažďový prales asi 40 minút, pokým sme prišli k majáku. Začalo sa zmrákať, preto sme sa po chvíľke pobytu na majáku vydali späť. Aké však bolo naše prekvapenie, keď dole pri aute zrazu vysvitlo, že tých 20 dolárov bolo myslených na osobu.. Strhla sa divoká hádka, a my sme boli radi, že sme odtiaľ ufujazdili nechajúc na mieste dohodnutých 20 dolárov.. Zrazu sa ani taxikárovi nezdala cesta taká zlá a vydupával z polorozpadnutého taxíka maximum.. Spomalil až vtedy, keď sme sa znovu dostali do civilizovanejších končín..
|
 |
|
|
Počas celého pobytu na Truku sa vás každý bude snažiť obrať o čo možno najviac peňazí. Netreba sa diviť, ročne zavíta na Truk zhruba 3000 návštevníkov, poväčšinou potápačov a často sú jediným zdrojom príjmov miestneho obyvateľstva. Väščina žije z ruky do úst, nestará sa čo bude zajtra. Hlavne že má na dnes. ¼udia vám predajú naozaj hocičo.. Jeden taxikár nám núkal dokonca aj svoje ŠPZ-tky. Na otázku, či mu nebudú chýbať, len pohodil rukou a dodal, že na Truku ich aj tak netreba.. Niet tu dopravného inšpektorátu ani stanice technickej kontroly, neplatia sa poistky ani dane.. A tých 7 policajtov, ktorí na ostrove sú, má na starosti dôležitejšie veci, ako kontrolovať autá.
|
 |
|
|
Jediný biznis, ktorý na ostrovoch prekvitá, sú kohútie zápasy... Na Truku nenájdete človeka, ktorý by nebol zarytým fanúšikom tohto športu.. Preto sme sa ani veľmi nedivili, keď nás hodinu pred záverečnou vypoklonkovala vedúca z reštaurácie so slovami, že dnes musia zavrieť skôr, lebo sú medzinárodné majstrovstvá Truku. Pod ťarchou tak závažných dôvodov sme urýchlene napchali do seba zvyšok večere a opustili reštauráciu. Takú udalosť sme si však nemohli nechať ujsť. Po príchode do arény sme uvideli rozvášnený dav na tribúnach, ako sa handrkuje s platenými stávkovými agentami a cpe im do vreciek doláre.. Asi sme boli prví cudzinci, ktorí sa do arény dostali, lebo ich nevraživé pohľady sme cítili ešte dlho po tom, ako sme odtiaľ odišli. Našťastie nám dali pokoj..
|
 |
|
|
Ak má niekto slabé nervy, tak mu nič podobné neodporúčam. Je to totiž naozaj brutálny druh zábavy.. Kohútom priväzujú na ostrohy čepele ostré ako britva a tak sa často stáva, že doráňané zviera ťahá vlastné vnútornosti po aréne.. Pre naozajstných šampiónov je však naporúdzi lekár, ktorý na mieste zviera operuje a všetko uloží pekne dnu na miesto a zašije ho. Od mojich kolegov som si vyslúžil uznanie za odvahu, keď som s kamerou zamieril stolíku miestnych agentov-mafiánov, ktorí si práve rozdeľovali zisk..
Ale späť k potápaniu. V nasledujúcej časti sú spomenuté lode, ktoré patria k absolútnemu MUST a nemal by ich vynechať žiadny potápač. Symbol # označuje nákladný priestor – hold.
Peter Gavora 2004
|
Přejít na part 2 - Popis vraků lodí a letadel
Přejít na part 3 - Popis vraků lodí a letadel
Přejít na part 4 - Historie útoku
.jpg){kind=spacer}
