Vrak lodi Szent István 2
Mýty, minulosťa súčasnosť
časť 2.
Napsal Robert Korim 
Archivní i expediční fotografie archiv R. Korima, Szent István v Pule, archiv Prokopa Jana Bahníka

Príprava slovenskej expedície
Aj keď má slovenské potápačstvo bohatú tradíciu, je potápanie so zmesami plynov predsa len novinkou. Naša expedícia sa uskutočnila pod hlavičkou „STD - Sekcie technických potápačov Slovenska“. Celá príprava trvala viac než jeden rok a bola financovaná výlučne z privátnych zdrojov.

Ostrou skúškou bol prípravný týždeň v Chorvátsku priamo na lodi Nerezine, ktorá sa na jeseň stala expedičným plavidlom. Tu sa priamo v teréne preverilo obstarávanie fliaš so vzácnym plynom, ich umiestnenie na lodi, miešanie zmesí plynov, použite gumených člnov apod. V reálnom prostredí sa vyskúšalo hľadanie vraku s pomocou moderných elektronických prostriedkov ako aj funkčnosť komunikačnej techniky.

Vrak lode je v zmysle chorvátskeho zákona o podvodných aktivitách vyňatý z bežne dostupných potápačských lokalít. Získať špeciálne povolenie na potápačské operácie v tomto akvatóriu znamená nutnosť zdĺhavých rokovaní s viacerými chorvátskymi ministerstvami a inštitúciami. Komplikáciou bola najmä naša snaha o možnosť natočenia dokumentárneho filmu, na ktorý bol potrebný súhlas „Oddelenia pre ochranu kultúrnych pamiatok“ chorvátskeho Ministerstva kultúry. Aj keď žiadosť bola podaná v dostatočnom predstihu, ako to už v tejto oblasti sveta býva zmluva bola podpísaná prakticky až počas prvého oficiálneho dňa expedície…

Výpravu na najväčší potopený vrak Jadranského mora tvorilo 12 slovenských výskumníkov, 2 moravskí technickí potápači a 2 maďarskí kolegovia. 3 obetaví potápači tvorili podporné družstvo a lekár znalý potápačskej problematiky sa staral o zdravie členov výpravy. Dvojčlenný filmársky povrchový tím točil „suché zábery“.

Na plnenie podstaty dohody o priebehu expedície dohliadali zástupca Ministerstva kultúry Chorvátskej republiky a člen špeciálnej jednotky morskej polície.

Expedičný tím dopĺňali členovia posádky doprovodného plavidla „Nerezne“.

Ako sme ho hľadali
Miestom nakládky viac 40-tich veľkých zásobných fliaš s héliom, kyslíkom a s argónom, jako aj stovky potápačských fliaš a ďalšieho materiálu bol prístav Zadar, z ktorého sme sa presunuli na vysunutú bázu na ostrove Molat. Údaj na našich GPS-prístrojoch ukázal, že ku miestu potopenia vraku nás každý potápačský deň bude deliť 18 námorných míľ.

Hneď skoro ráno za úsvitu, kedy rovná hladina umožňovala rýchlejší presun nášho Zodiacu, vyrazila skupina určená na lokalizáciu a vyznačenie vraku smerom na severozápad. Viedla nás nielen elektronická šípka na displeji GPS – Satelitného navigačného systému ale aj osobná skúsenosť nášho maďarského kolegu Lacza. Naši predchodcovia hľadali vrak aj niekoľko dní a tak naše obavy sa s postupným približovaním ku miestu činu len narastali. Po vyhodení 4 bójí (lebo práve toľko GPS pozícií sme mali) s viac ako 70 metrovými lanami sme skonštatovali, že nie sú ani od seba ani len na dohľad. Ďalej nasledovalo zdĺhavé cirkulárne hľadanie s pomocou sonaru. Po takmer 3 hodinách sa nám vrak lode nakoniec zjavil na obrazovke zariadenia.  

Vrak
Prvý potápačský deň začali Marek so Silvom, ktorí mali tú česť, že ako prví z nás mohli uzrieť vrak. Na kochanie sa jeho nádherou však nemali príliš veľa času, pretože ich úlohou bolo definitívne vyviazanie zostupového lana na hriadeľ jednej z lodných skrutiek plavidla. Tieto v priemere skoro metrové osi roztáčali pred viac než 80-timi rokmi gigantické vrtule Szent Istvána. Dnes sú na nich vo veľkom množstve zachytené rybárske siete, ktoré svojimi závojmi dotvárajú tajomnú atmosféru kormy lode – hádam najfotogenickejšieho miesta vraku.

Vrak lode je zaborený kýlom nahor v pieskovom dne v hĺbke okolo 65 metrov. S výnimkou kormy od konca lode po hornú delovú batériu spočíva celá paluba a všetky nadstavby hlboko v piesku. Všetky kanóny sú orientované smerom na ľavú stranu, na ktorú ich dal kapitán po zásahu torpédom otočiť v snahe o čiastočné vyrovnanie náklonu spôsobeným postupným naberaním vody.

Zásahy po torpédach na pravoboku sú približne v strede lode a dobre viditeľné. Nie sú to však žiadne hlboké otvory, ale skôr veľkoplošné vydutia, ktoré poškodili vonkajší plášť plavidla smerom do vnútra. Našli a zdokumentovali sme aj reťaze, na ktorých boli spolu so závažiami pripevnené plachty, ktorými sa kedysi posádka lode pokúšala zakryť trhliny a spomaliť naberanie vody.

Potápačsky najzaujímavejšou časťou je zadná časť lode, kde sa okrem impozantného pohľadu na vrtule a kormidlá dá nahliadnúť do vnútra admirálskej terasy susediacou s lodnou kaplnkou. Prepážka medzi týmito oddeleniami sa už rozpadla – takže cez mreže kúrenia je vidieť aj do vedľajších oddelení. Ako bolo už spomenuté zatiaľ ešte svoje tajomstvá nevydala.

Korma lode je až po úroveň hornej delovej veže nad úrovňou dna a umožňuje tak vlastne prieskum hlavnej paluby. Jej plocha je pokrytá vzácnym drevom a podnes prekvapujúco zachovalá. Núdzové otvory na palube, pravdepodobne krátko pred potopením pevne uzatvorené, chránia pred zvedavými návštevníkmi. Ani oko kamery nebolo rozhodne schopné zachytiť úchvatnosť pohľadov zo spodu vraku smerom na otvorenú vodu. Najväčší dojem však na mňa urobili veľké 305 mm kanóny. Spriahnuté po trojiciach reprezentovali ohromnú palebnú silu akou Szent István disponoval. Aj keď dobové pramene tvrdili o vypadnutí delových veží po prevrátení lode vidíme, že stoja pevne na svojich miestach.

Prova lode je v mieste zlomu oddelená od hlavnej časti trupu plavidla a jej kýlová časť leží o niekoľko metrov nižšie. K prelomeniu došlo v oblasti muničného skladu po náraze lode na dno. Pri pozorovaní pokrivených častí plechov, rúr a schodíšť sme si v nemom úžase uvedomovali nepredstaviteľné sily a tlaky, ktoré túto spúšť spôsobili. Vo vnútri skladiska je chaoticky rozhádzaná munícia, ktorú tvorili delové granáty s váhou aj niekoľko sto kilogramov.

Oba stožiare sú dnes čiastočne zaborené do dna na ľavo od vraku a dobre zachovalé sú aj strážne koše. Našli sme aj zbytky lamelových signalizačných reflektorov. Okolie lode je posiate drobnými predmetmi, ktorých zber ani indentifikácia však neboli v súlade so zmluvou, ktorú sme s chorvátskym ministerstvom kultúry podpísali.

Celý korpus lode je porastený zástupcami morskej fauny a flóry. Vytvára akýsi podmorský ostrov a stal sa celkom prirodzene útočiskom veľkého počtu živočíchov, ktoré tu na pomery severného Jadranu dosahujú neuveriteľných rozmerov. Bežné boli viac ako dvojmetrové úhory, veľké homáre a langusty. Obzvlášť sme si obľúbili obrovského morského úhora, akéhosi nemého strážcu admirálskej verandy, ktorého sme myslím celkom výstižne nazvali „Arpád“.

Niektorí zahliadli aj siluety „morských psov“ – ako tu nazývajú mačkovité druhy žralokov. Nad vrakom v stredných hĺbkach hliadkujú množstvá rýb, ktoré budú pravdepodobnou príčinou veľkého množstva rybárskych sietí, zachytených na vyčnievajúcich častiach lode.

Výsledky výzkumu
Počas expedície, členovia filmárskej skupiny tvrdo pracovali v hĺbkach, aké si história slovenského potápania nepamätá. Nasnímaný materiál sa priebežne vyhodnocoval a mnohé zábery sa opakovali za odlišných sveteľných podmienok, či v prítomnosti hercov – modelov.

Obzvlášť cenné sú doteraz nepublikované zábery z  ľavoboku lode, v okolí veliteľského mostíka, nábojového skladu v mieste zlomu a ďalšie.

Dokumentačný cieľ
expedície je reprezentovaný natočením do 4 hodín záberov s pod vodnej hladiny, počas ktorých sa expedičnému týmu podarilo nasnímať exkluzívny filmový materiál s nespornom hodnotou zobrazujúcou súčasný stav tejto národnej kultúrnej pamiatky, prístupnej len malému zlomku ľudstva. Kvalita snímkov je práve pre použitie zmesí plynov, umožňujúcich výrazné predĺženie časov na dne výrazne lepšia, než tomu bolo u predchádzajúcich výprav. Veľká časť záberov najmä z prednej, rozlomenej časti lode sú zatiaľ unikátom. V neposlednom rade je to aj fotografická dokumentácia, ktorá v budúcnosti prispeje k ďalšiemu výskumu vraku lode.

Technická stránka realizácie tvorí samostatnú kapitolu v kontexte cieľov expedície. Priamo v teréne boli prakticky vyskúšané prepúšťacie kaskády, filtračné systémy a ďalšie zariadenia na prípravu a výrobu dýchacích zmesí.

Vzhľadom na charakter zmluvy s chorvátskym ministerstvom kultúry nebolo možné realizovať prieniky do vraku a preto ani vyťahovať na povrch historicky cenné artefakty, tvoriace súčasť kultúrneho dedičstva našich národov. Napriek tomu si členovia expedície pietnym aktom pripomenuli pamiatku zosnulých námorníkov.

 Zbohom alebo do videnia ?
Niekto z nás musel ísť do vody na záver a odviazať lano. Celkom vedome a dobrovoľne som sa na túto úlohu podujal. Veľmi som sa tešil na tento v dialógu sveta len krátky okamih, kedy budeme s jedným zo svojich potápačských snov vo vode celkom sami. Aj keď vraky lodí bývajú zvyčajne len smutným dôkazom naplnenia osudu vojnových plavidiel, mal som v prípade Szent Istvána celkom iný pocit. Aj keď tak spočíval na dne prevrátený kýlom nahor - v podstate nepoškodený, akoby vyjadroval výsmech nad osudom ostatných plavidiel svojej triedy, ktoré skončili na šrotoviskách lodeníc. Bol len malou kapitolkou v dejinách ľudstva ale svojou mohutnosťou sa stal viac ako majestátnym hrobom oných 87 námorníkov, pre ktorých sa stal miestom večného odpočinku. Aj keď som chcel tieto intímne minúty využiť na rozlúčku s niekdajšou pýchou monarchie, akoby mi pri výstupe na hladinu a postupnom sa strácaní kontúr lode čosi našepkávalo, že sme sa nevideli posledný krát.

Technické ponory
Všetky výskumné ponory na vrak boli realizované s použitím Trimix 18-40, čo znamená, že sme dýchali umelú zmes, v ktorej bolo 18% kyslíka a 40% hélia. Zbytok tvoril dusík. Uvedená znížená percentáž kyslíka nám podstatne zmenšila možnosť prípadného ohrozenia otravy organizmu kyslíkom. Rozdielom oproti použitiu tradičného dýchacieho média, ktorým je stlačený vzduch je nahradenie časti dusíka héliom.

Typický priebeh ponoru predpokladal pomerne rýchly, približne 3-minútový zostup na dno do maximálnej hĺbky 66 metrov. Ďalších 27 minút sme mali k dispozícii na vlastnú prácu na vraku. Po polhodinovom čase na dne sme zahájili výstup, s prvou zastávkou v hĺbke 33 metrov. Dekompresia na Trimixe pokračovala v 3-metrových intervaloch až na hĺbku 18 metrov, kde bol vymenený za oveľa výhodnejší EAN50, t.j. zmes obsahujúcu 50% kyslíka a 50% dusíka. Poslednú zástavku v hĺbke 6 metrov sme dokončili dýchaním čistého kyslíka. Celkový čas ponoru bol zvyčajne okolo 90 minút.

text: Robert Korim
Přejít na Část 1
www.pro-dive.sk
mailbox@pro-dive.sk