 |
 |
Part4
|
|
Až doteraz bolo pre spojencov slovo Truk opradené rúškom tajomstva. Americké velenie malo len veľmi nejasnú predstavu o tejto základni, a preto prevládala tendencia preceňovať jej silu. V súvislosti s ňou často padalo slovo nedobitná, bola nazyvaná japonským Pearl Harborom či Gibraltárom Pacifiku. Truk ležal na ideálnom strategickom mieste, blokujúc svojou silou Juhozápadný aj Stredopacifický koridor. Spojené loďstvo a letecké sily mohli kedykoľvek udrieť na zoskupenia spojencov a spôsobiť im značné straty… Stratégia amerického velenia bola preto jasná – Gibraltár pacifiku musí byť neutralizovaný…3. februára 1944 vzlietli z letiska Torokina na ostrove Bouaginville 2 prieskumné Liberatory na 2000 míľ dlhú cestu s cieľom detailne vyfotografovať obávanú japonskú základňu. Lietadlá dorazili k cieľu 4. februára. I keď bolo fotografovanie vzhľadom na veľkú oblačnosť nad atolom obmedzené, zachytili kamery čiastočne ostrovy Dublon, Moen a Eten s ich letiskami a priľahlými objektmi.. Lietadlá však neušli pozornosti japonskej obrany a okamžite sa stali terčom protileteckej paľby. Ani jedno lietadlo však nebolo zasiahnuté a obe sa bezpečne vrátili na základňu. |
|
|
Správa o americkej prieskumnej misii však bola veľmi dôležitou pre hlavného veliteľa japonského spojeného loďstva admirála Kogu. Už dlhší čas napádali americké ponorky japonské bojové plavidlá a konvoje mieriace na Truk, spôsobujúc im obrovské materiálne škody. Tieto útoky, nedávna invázia spojencov na Marshallove ostrovy a spomínaná prieskumná letecká misia boli pre Kogu dostatočnou výstrahou: jeho najdôležitejšia námorná základňa je ohrozená…
Japonské najvyššie velenie si uvedomovalo, že Truk nie je nedobytný, ale naďalej ostávalo optimistické ohľadne jeho schopnosti odolať námorným útokom. Časová tieseň a limitovaný rozpočet zabránili premene Truku na námornú superzákladňu so všetkým potrebným vybavením. Všetky plány k obrane preto vychádzali z jej geografických charakteristík. Lagúna bola dookola chránená 140 míľ dlhou koralovou bariérou, ktorá tvorila prakticky nepreniknuteľnú prekážku pre plavidlá protivníka. Lode mohli vchádzať do lagúny s priemerom takmer 40 míľ len cez 5 úžin chránených ťažkým delostrelectvom, raketovými batériami a protiponorkovými sieťami. Všetky úžiny s výnimkou severnej a južnej, ktoré používali Japonci, boli silne zamínované. Sopečné masívy vnútorných ostrovov poskytovali prirodzenú ochranu proti streľbe z ťažkých amerických hladinových lodí, skrývajúc skladiská dôležitého materiálu. S jej rozlohou a maximálnou hĺbkou okolo 90 metrov poskytovala lagúna dostatok miesta pre celú japonskú cisársku flotilu. Veľké množstvo hydroplánov, stíhačiek, strmhlavých, torpédových a ďalekonosných bombardérov dislokovaných na 5 letiskách zaručovalo mohutnú obrannú aj útočnú silu, schopnú kedykoľvek udrieť na nepriateľa. Sieť delostreleckých batérií, bunkrov, guľometných hniezd, mínových polí a tankových zátarasov lemovalo pláže všetkých vnútorných ostrovov lagúny… Niektoré lode flotily, vrátane bitevných lodí Yamato, Fuso a Nagato opustili základňuTruk ešte pred preletom amerických prieskumných lietadiel. Veliteľ 2. loďstva, viceadmirál Takeo Kurita po starostlivom zvážení situácie taktiež odplával s vačšinu svojich krížnikov na Palau… Keď japonské diaľkové radary na Truku začali zaznamenávať prvé predvoje mohutného amerického loďstva, vydal aj Koga rozkaz premiestniť zostávajúcu časť flotily, na čele s jeho vlajkovou bitevnou loďou Musashi, lietadlovými loďami Zuiho a Zuikaku, krížnikmi, torpédoborcami a sprievodnými zásobovacími loďami na základne v Japonsku. S lietadlovými loďami odplávala aj celá 22. stíhacia divízia, čím sa však značne oslabila letecká sila základne. V lagúne tak zostávala okrem 2 krížnikov a pár torpédoborcov len početná skupina zásobovacích lodí a tankerov, ktorým silný vietor a vysoké vlny sťažovali vykládku a tankovanie….
|
|
Výsledky amerického leteckého prieskumu boli kôli veľkej oblačnosti nad lagúnou neúplné. Na fotografiách sa jasne dalo rozoznať iba letisko na ostrove Eten a základňa hydroplánov na Dublóne. Hlavnú pozornosť v lagúne však budila okrem 2 lietadlových lodí a 6 krížnikov najmä prítomnosť veľkej bitevnej lode triedy Yamato. Až doteraz vedelo americké námorníctvo len veľmi málo o tomto type japonských bitevných lodí, nakoľko ich projektovanie a stavba prebiehali v najvyššon stupni utajenia. Ich tonáž, ako aj možnosť inštalácie mohutných 460 mm diel hlavného kalibru, schopných vystreliť viac ako 1200 kilogramov vážiaci projektil do vzdialenosti 13.8 Km, boli často diskutovanými témami expertov amerického vojenského námorníctva. Podrobným štúdiom získaných snímkov však prišli k záveru, že tieto kolosy musia mať výtlak ďaleko prevyšujúci 60.000 ton, čo je o tretinu viac, ako sa predpokladalo. Pri tejto tonáži už existencia tak mohutného palubného delostrelectva, predtým považovaná za nemožnú, začala dostávať reálnu podobu. Fotografie urobené z prieskumných lietadiel zároveň ukázali, že spojené loďstvo na základni je značne oslabené a veľa z jej hlavných lodí už bolo z Truku odvelených. Na snímkoch však bolo aj naďalej vidno veľké množstvo rozličných lodí rozmiestnených hlavne na kotviskách okolo ostrovov Dublon, Fefan a Uman. Vďaka prirodzenej koralovej bariére bol Truk bezpečným útočiskom proti námornému výsadku i proti útoku veľkých hladinových lodí spojencov. Bolo jasné, že Truk možno napadnúť jedine mohutným leteckým útokom vedeným z palúb lietadlových lodí… |
|
Operácia proti námornej základni Truk dostala krycí názov Krupobitie. Jej velením bol poverený admirál Raymond Spruance. Dátum útoku bol stanovený na 15. apríla. Keď však Američania začiatkom februára 1944 obsadili Marshallove ostrovy, posunulo velenie povzbudené nečakane ľahkým víťazstvom a malými stratami útok na 17. február. |
|
|
Spruance rozdelil stratégiu útoku do 3 fáz: 1. Eliminovať letecké sily protivníka a získať kontrolu vo vzduchu2. Bombardovaním neutralizovať japonské letiská a sklady pohonných hmôt3. Zničiť japonské loďstvo v lagúne
Nad ránom, 17.februára 1944, dorazil nikým nepozorovaný americký zväz v najvyššom stupni pohotovosti do oblasti vzdialenej asi 94 míľ SV od ostrova Dublon. Na základni nemal nikto ani potuchu o hroziacom nebezpečenstve. Japonci pritom dostali nepriamu výstrahu už 2 dni pred útokom, keď ich odpočúvacie zariadenia zachytili vysielanie z neznámeho amerického lietadla a pri rutinnom hliadkovom lete zmizol ich prieskumný bombardér. Následný letecký prieskum však nezistil nič podozrivé a tak sa predpokladalo, že vysielanie pochádza z niektorého z atolov nedávno obsadených američanmi. Velenie základne preto odvolalo pohotovosť a z nejakých nezistených príčin usúdilo, že prípadný americký útok sa neuskutoční skôr ako 21. februára. Bola to však chyba, za ktorú museli draho zaplatiť. Americké lietadlá začali štartovať z palúb lietadlových lodí ráno o 4:40, dosiahnuc atol bez akéhokoľvek stretu s nepriateľom. Až po zhruba 46 minútovom lete, obletiac takmer celú lagúnu, narazili americké Hellcaty na prvé japonské stíhačky. Na úsvite 17. februára 1944 sa tak začala jedna z najväčších námorných leteckých bitiek v histórii… Americký útok zastihol japoncov úplne nepripravených.. I napriek tomu, že na ich letiskách bol dostatočný počet lietadiel schopných odraziť prvý útok, ich nepripravenosť a nedostatok pilotov v pohotovosti spôsobili, že do vzduchu vzlietol v prvej fázi len malý počet strojov. Americké stíhačky takmer beztrestne ničili zástupy japonských lietadiel zoradených krídlo na krídle na letiskách ostrovov Moen a Eten. Japoncom, ktorým sa podarilo vzlietnuť, často chýbal dostatok munície a stávali sa tak ľahkou korisťou pre amerických pilotov. Pozemná protiletecká obrana sa prebudila neskoro na to, aby dokázala odvrátiť katastrofu. Japonský obranný systém úplne zlyhal… |
 |
|
|
Už v prvý deň bojov ovládli americké stíhačky nebo nad lagúnou, robiac tak voľnú cestu vlnám strmhlavých a torpédových bombardérov. Počas dvoch dní, 17. a 18. februára 1944 opakovane vzlietali z palúb lietadlových lodí stovky lietadiel rozosievajúc skazu v japonských radoch. Jedna vlna za druhou zaplavovala oblohu nad Trukom, rozosievajúc všade krupobitie granátov, bômb a torpéd.. Straty japoncov boli obrovské. Viac ako 1500 màtvych, 1375 zranených.. Americké lietadlá potopili 45 lodí vrátane 2 ľahkých krížnikov, 4 torpédoborcov a 2 pomocných krížnikov o celkovom výtlaku viac ako 200.000 ton. 17 lodí bolo poškodených a vyradených tak načas z prevádzky.. Vo vzduchu a na letiskách bolo zničených 270 z celkového počtu 365 lietadiel. 90 % zásob pohonných hmôt bolo v plameňoch.. Väčšina infraštruktúry základne, vrátane komunikačných zariadení, skladov dôležitého vojenského materiálu a potravín bola v troskách… Straty američanov boli v porovnaní s japoncami zanedbateľné. Z útoku sa nevrátilo 25 lietadiel a 29 členov ich posádok. Lietadlová loď Intrepid bola zasiahnutá počas nočného japonského útoku 1 torpédom, ktoré pri výbuchu zabilo 11 námorníkov. Truk sa už nikdy neprebral z tejto agónie... Odrezaná od dodávok životne dôležitého materiálu a ponechaná napospas osudu a opakujúcim sa americkým náletom, živorila viac ako 38.000 členná japonská posádka až do 2. septembra 1945, kedy bola na palube amerického krížnika Portland japonskou delegáciou na čele s vrchným veliteľom 4. loďstva viceadmirálom Chuichim Harom a admirálom Georgeom Murrayom podpísaná bezpodmienečná kapitulácia japonských síl v celej oblasti atolu… |
 |
|
Potopené japonské lode:
|
 |
Americký útočný zväz:
|
.jpg){kind=spacer}
